História mesta

 Kysucké Nové Mesto – najstaršie mesto na Kysuciach

V oblasti Kysuckého Nového Mesta sa objavujú veľmi nevýrazné, skôr atypické a zle zachované črepy, ktoré  môžu dokumentovať osídlenie Kysúc v eneolite. Pórovitá keramika sa našla v polohe Suľkov a Pod Stránskym vrchom. Odtiaľ pochádza tiež slabo patinovaný odštep z pazúrika, najstarší odštep z pazúrika však pochádza z Ochodnice. V   Dubí, v tesnej blízkosti ústia Neslušského potoka pri Dubskom mlyne, sa našlo niekoľko podobných črepov a tmavohnedý silicitový hrot s retušou. Z Radole pochádza brúsený kamenný nástroj – sekerka, ktorú našiel na Koscelisku K. Andel, priekopník prehistorického bádania na Kysuciach. Do priestoru Kysuckej brány sa kladie nález brúseného sekeromlatu a neďaleko odtiaľ sa našli aj ďalšie stopy eneolitického osídlenia.

Ľud lužickej kultúry vystaval aj najväčšie opevnenie Kysúc na vrchu Malý Vreteň v chotári Oškerdy s nadmorskou výškou 653 m. Celková plocha opevnenia presahovala 3 ha. Pre potreby obrany slúžili najmä riečne okruhliaky nahromadené na hádzanie proti nepriateľovi, drobnejšie kúsky sa používali ako strelivo do prakov. Na viacerých miestach hradiska možno rozoznať úpravy terénu, na ktorých azda stáli obytné aj hospodárske stavby. Nepočetné nálezy keramiky a zuhoľnatených zrniek obilia a strukovín datuje hradisko do neskorej doby bronzovej (8. - 7. stor. pred n. l.). Hradisko sa zistilo aj na Ľadonhore.

K vyvrcholeniu intenzity osídlenia došlo v laténskom období, mladšej dobe železnej. Túto fázu osídlenia reprezentuje nález chaty s kolovou konštrukciou v Lopušných Pažitiach. Objekt mal rozmery 300 x 350 cm, v strede sa nachádzalo ohnisko. Ďalšie sídliská sa nachádzali v Rudine, v Radoli na Koscelisku, v Nesluši osade Suchá, Malé Ostré a inde. Za najmladší materiál z lokality v chotári Lopušné Pažite, možno označiť súbor keramiky, ktorý sa našiel v blízkosti jamy s dreveným uhlím, situovanej na okraji osídlenej plochy. Ide o črepy zo súdkovitých hrncov s výzdobou v podobe zvislých rýh. Na mnohých miestach boli zaznamenané stopy púchovskej kultúry.

Od 1. stor. n. l. chýba počas dlhého obdobia jediný doklad o pobyte človeka na Kysuciach. Predpokladá sa, že údolie využili v 5. - 6. stor. prví Slovania. Stopy osídlenia na Kysuciach sú až v 9. stor., našli sa na viacerých polohách v Radoli. Stopy slovanského osídlenia sú aj z blízkosti Kysuckej brány. Malé počty nálezov hovoria o rozptýlenom type osídlenia. Z obdobia pred 14. stor. je najlepšie známa poloha Suľkov na úpätí Stránkeho vrchu, kde sa našlo niekoľko objektov. Predovšetkým sa tu skúmala chata, na povrchu sa našli kusy železnej trosky, zlomok z pracky bieleho kovu zdobený puncami a zásekmi.

Osobitné miesto medzi lokalitami Kysúc má Koscelisko v Radoli. V tomto priestore sa našlo osídlenie z obdobia eneolitu, neskorej doby kamennej, z tesnej blízkosti pochádza aj črep z 9. stor. Bolo tu vybudované opevnenie, nachádzajú sa tu dve plochy s koncentráciou keramiky, z 13. stor. a z 14. - 15. stor. s črepmi vytáčanými na hrnčiarskom kruhu. Výskum sakrálnej stavy určil, že stavba pozostávala zo širokej obdĺžnikovej lode a kvadratickej svätyne, ku ktorej bola pristavaná sakristia. Murivo zväčša tvoril lomový kameň. Stavba vznikla pravdepodobne v polovici 13. stor. a prejavili sa na nej viaceré fázy, ktorými prešla až do zániku v tridsiatych rokoch 15. stor. V roku 1990 pri archeologickom prieskume stredovekého cintorína na Koscelisku, jedna z brigádničiek našla v rozrušenom murive zaniknutého kostola gotickú kostenú plastiku. 84 mm soška "Kysucká Madona" pravdepodobne tvorila súčasť výzdoby väčšieho sakrálneho predmetu. Bola zhotovená v Nemecku alebo Francúzsku v 14. storočí, vďaka svojmu výtvarnému spracovaniu sa zaraďuje medzi unikáty.

Najstaršou písomnou správou pre Kysuce je Belova listina z roku 1244, ktorou daroval Bohumírovi, synovi Sebeslava „Kis Zudcze“, majetok na západ od rieky Kysuce.

Najstaršia písomne doložená obec na Kysuciach je Kysucké Nové Mesto. Prvá písomná zmienka o obci Jesesin (Yesesin) je z roku 1254. V roku 1321 sa v obci už s názvom Jathasin vyberalo mýto na ceste do Sliezka. V tomto období bola najrozvinutejším sídliskom na sever od Žiliny a patrila k Budatínskehu hradnému panstvu. Mestské výsady podľa Žilinského práva dostala v roku 1325 s tržným právom. Právo konať týždenný trh (v utorok), nemal mať nikto v okruhu jednej míle. Mesto dostalo tiež 2 lány na pasenie dobytka a právo vybudovať si opevnenie pozostávajúce z hradbových priekop. Mesto zmenilo pôvodný názov Jachatin na Congesberg. Obyvatelia boli oslobodení od platenia mýta, od poľnohospodárskych dávok na 6 rokov a 18 rokov mohli slobodne rúbať drevo potrebné na výstavbu mesta.  Po uplynutí tejto lehoty mal každý mešťan zaplatiť ročne pol hrivny a odovzdať dva gbely pšenice, žita a ovsa. Dedičný richtár Henrik Horniš dostal právo na vykonávanie remesiel. Smel postaviť ľubovoľný počet mlynov, slobodnú krčmu, zriadiť pekáreň, jatku, obuvnícku dielňu a vyhňu, jediné v okruhu jednej míle. Zároveň mal právo súdiť všetky priestupky okrem ťažkých zločinov (vražda, podpaľačstvo, krádež), ktoré mal rozsudzovať spolu so zemepánom. Zo všetkých pokút mal dostať tretinu. Ďalej dostal dva slobodné lány a dôchodok z dávok každého šiesteho dvora. Rozmachom cechovej výroby, najmä súkenníctva, čižmárstva, drotárstva a iných, nastal aj rozvoj mesta. Pomenovanie Congesberg sa však neujalo, pretože písomné pramene mesto už od roku 1358 nazývajú Novým Mestom alebo sa používal tiež názov Jachatin. Bolo to tak aj preto, že väčšinu jeho obyvateľov a okolia tvorilo slovenské etnikum. Mesto bolo v rokoch 1429-1431 v rukách husitských vojsk. V roku 1598 mesto vlastnilo mlyn, pivovar, píly a 76 domov. Získalo právo usporiadávať jarmoky a panoval aj čulý obchod s blízkym Sliezkom a Poľskom. Podľa urbára z r. 1658 bolo v Kysuckom Novom Meste 35 meštianskych a 30 hofierskych hospodárstiev. Pevný príjem budatínskeho panstva z mesta bol ročne 600 zlatých a v prípade vojny 700 zlatých. Kysucké Nové Mesto malo charakter poddanského mestečka. Jarmočné právo získalo v roku 1666. V r. 1672 sa rada mesta skladala z richtára, prísažného a 10 senátorov. Na čele úradu bol mestský notár. V 17. storočí bolo mesto prevažne protestantské. Existovala tu i mestská latinská škola. V tomto období tu jestvovalo 7 cechov. Stavovské nepokoje ho zasiahli v rokoch 1685-1692. V r. 1784 tu bolo 338 domov, 363 rodín, 1705 obyvateľov. Na začiatku 19. storočia patrilo Kysucké Nové Mesto medzi najväčšie remeselnícke strediská na Považí. Bolo tu 20 odborov remeselnej výroby s 239 majstrami. Najpočetnejší bol cech súkenníkov, čižmárov, kováčov, zámočníkov, hrnčiarov a krajčírov. Od 6. do 11. decembra 1848 prechádzalo mestom hurbanovské vojsko a po jeho odtiahnutí za pomoc hurbanovcom 7 Kysučanov obesili. V r. 1850 v meste žilo 2024 slovenských katolíkov a 6 židovských obyvateľov. V druhej polovici 19. storočia hospodársky význam mesta klesol aj vďaka vysťahovalectvu, no postupne sa stávalo drevárskym priemyselným strediskom. V roku 1872 sa stalo okresným sídlom dolných Kysúc.

V 19. storočí mesto upadlo aj následkom povodní (1813, 1821) a požiarov (1823, 1904). Architektúra mesta najviac utrpela veľkým požiarom v roku 1904. Vypukol pred obedom 16. augusta 1904. Obyvatelia prežili strašnú noc, lebo oheň sa podarilo zlikvidovať až 17. augusta 1904. Za dvadsaťštyri hodín zhorelo 350 domov a ostalo nepoškodených iba 30. Šesť ľudí zhorelo a neskôr z 21 ťažko popálených skonali ešte štyria. Hmotné škody bolo možné vyčísliť na asi 20 miliónov Sk

Svoj vzťah k Rakúsko-Uhorsku vyjadrili Kysučania počas 1. svetovej vojny v známej vzbure v Kragujevci (2.6.1918). Za svoj odpor voči vojne a monarchii ôsmi zaplatili životom. Začiatky organizovaného odboja v 2. svetovej vojne na Kysuciach možno datovať už koncom roku 1943. Bojové akcie si vyžiadali veľa obetí. Mnohí Kysučania bojovali s nemeckými okupačnými jednotkami nielen na Slovensku ale aj na európskych bojiskách a prispeli tak k porážke fašizmu. Kysucké Nové Mesto bolo oslobodené 30.4.1945.

Po roku 1945 v meste žilo 2 500 obyvateľov a do tohto roku  existovala parná píla s 80 pracovníkmi. Kysucké Nové Mesto bolo viac ako 600 rokov správnym centrom dolných Kysúc a do roku 1960 bolo okresným mestom. Po 2. svetovej vojne vybudovali podnik na výrobu valivých ložísk (ZPS) a po jeho uvedení do prevádzky mesto zaznamenalo prudký rozvoj. Rozvinul sa i drevárskych priemysel. S výstavbou podniku súčasne prebiehala výstavba bytov, škôl, obchodnej siete a kultúrnych zariadení. Závody presného strojárstva vydávali závodný časopis "Kysucký priekopník". Bol to najdlhšie vychádzajúci závodný časopis na Kysuciach (1952-1993). Občania dolných Kysúc sa nikdy nezmierili s rozhodnutím o zrušení okresu a hneď po novembrovej revolúcii 1989 sa spontánne začali akcie za jeho obnovenie. V roku 1996 sa stalo mesto sídlom okresu Kysucké Nové Mesto.

 

Chronológia názvov mesta:

 

150 Asanka podľa gréckeho zemepisca Ptolemaiosa - osada ležiaca na jantárovej ceste
1254 Yesesin

Názov pravdepodobne odvodený od mena Jaš - Ján, ktoré sa napr. na Orave používalo ako Jašek a na Kysuciach ako Jašík. Foneticky kysucký Jacašín, príp. Jašašín by tak mohol byť odvodený od tohto mena a s privlastňovacou koncovkou -ín (podobne ako Budatín či Tvrdošín).

1297 Yescesin
1321 Jathasin (Iachasin) ako mýtne miesto – podľa listiny R. Karola
1325 Lethesin ide asi o nesprávny prepis Iethesin
1325 Königsberg, Congesberg z nem. könig - kráľ a berg - vrch. Mestské výsady získalo mesto na základe rozhodnutia kráľa.
1338 Jachatin

časť slova Jacha značí pravdepodobne Jakuba a Tin znamená Hrad.

Objavuje sa v listinách tiež názov Lethesin, Jachotin.

1358 Civitas Nova tiež Nova civitas. Mesto sa takto nazýva, lebo sa začalo riadiť rovnakým právnym okruhom ako neďaleké mesto Žilina, ktorá bola v tomto vzťahu starým mestom. 
  Castrum Novum Nové Mesto za Ludvika Veľkého  (nový hrad)
1438 Nowe mesto
1483 Civitatella Nova Nové Městečko
1507 Újhely tiež Újvar, Vywar (maď.)
1514 Nowe Miesto  
1590 Noua civitas  
1671 Nove Mesto tiež Újhely
1725 Neustadt (nem.)
1753 Kiszucke Nowe Mesto  
1769 Horne Nove Meszto Horní Nové Město. Horným mestom  sa označovalo na odlíšenie od Nového mesta nad Váhom
1808 Kiszucza Újhely  
1873 Nové Mesto nad Kysucou

 

1927 Kysucké Nové Mesto  

História mestskej časti Dubie

Dubie voľakedy písalo samostatné dejiny, nakoľko bolo pripojené ku KNM až v 19. storočí. Osada Dubie vznikla a vyvíjala sa v severnej časti Trenčianskej stolice. Toto územie bolo osídlené takmer nepretržite už od eneolitu, dosvedčujú to archeologické výskumy.

Prvá písomná zmienka o osade pochádza z roku 1367, kedy na príkaz Ľudovíta I. vykonala nitrianska kapitula metáciu Nesluše. Uvedená listina je dokladom existencie lokalít, ktoré s ňou susedili, najmä Kysuckého Nového Mesta a Rudiny. Dedina Dubie sa v listine uvádza ako „Oriklehotaya - Orikova Lehota“. Išlo o novú osadu, ktorá vznikla na žilinskom práve okolo polovice 14. storočia. Z lokačnej metácie Nesluše je bez pochybností isté, že Oriklehotaja je dedina, ktorá sa neskôr v roku 1438 spomína pod názvom Dubie v metácii Budatínskeho panstva. V roku 1507 sa spomína ako Dublye (1507), Duby (1572), poddani dubnianski (1633), Dubye (1674), Dubje (1863). Názov pochádza zo základu dub- s hromadnou príponou -ie z é, to z pravoslovanského -je. Dubie teda znamená miesto s menším dubovým lesom alebo lesom s prevahou duba.

Na čele obce stáli zákupní richtári. V roku 1476 predal richtár Šimek svoje dedinské richtárstvo v Dubí „múdremu a opatrnému mužovi“ Jiríkovi. Šimek sa tak vzdal nielen výhod a povinností, ktoré k richtárstvu patrili, ale predovšetkým richtárskeho majetku, ktorý sa prestieral od Spasy do Sulkova, od Sulkova na novomestské úvrate, z úvratí novomestských do Vrchovinky, od Vrchovinky na Jedovnicu, odtiaľ do neslušskej rieky.

Dubie malo v 15. storočí rovnocenné postavenie so všetkými okolitými obcami. Potvrdzuje to skutočnosť, že keď bolo potrebné dosvedčiť mestu Žilina, že dom Václava Pongráca je mestský, medzi zúčastnenými dedinami je uvedené aj Dubie. V druhej polovici 15. storočia sa v Trenčianskom panstve objavili valasi. Dubie sa zaradilo medzi osady, ktoré na území Budatínskeho panstva doosídľovali valasi, ktorí sa zaoberali chovom valašského dobytka.

V 16.storočí obec platila dane a mala 1 portu. Podľa tejto daňovej jednotky je možné predpokladať, že obec mala v tomto období 2 alebo 4 domy. Portálny súpis z roku 1548 tiež evidoval, že Dubie malo richtára a žilo v ňom 5 inquilinov. V roku 1641 bol svedkom v majetkových záležitostiach 24-ročný Andrej Dubjanský, ktorýbol pravdepodobne v osade richtárom. V roku 1704 pri sumarizovaní príjmov z panstva bolo zaznamenané, že v Dubí je jedna škultétska usadlosť, ďalšie tri sedliacke usadlosti a viac ako 3 opustené usadlosti. V priebehu desaťročí sa obec rozvíjala len veľmi pomaly. V roku 1720 mal len 5 daňovníkov. Medzi najbohatších obyvateľov Dubia v roku 1733 patril Juraj Borák so synmi Andrejom a Adamom, ktorí mali v držbe Hrošovskú škultétsku usadlosť, ich hospodárstvo tvorili 4 kone, 2 býky, 6 kráv, 4 jalovice a 10 oviec. Okrem Hrošovskej boli v obci ešte dve škultétske usadlosti – Jakubkovská a Lokšovská a jedna opustená želiarska usadlosť Molovská. Lokšovskú roľu vlastnil Jozef Bajánek, ktorý zomrel v roku 1847 a patril medzi najbohatších obyvateľov Dubia. Na túto roľu mohol vysiať až 40 meríc. V Dubí bol tiež panský mlyn, ktorý slúžil potrebám Suňogovcov.  

V druhej polovici 18. storočia bolo Dubie malou dedinou rozprestierajúcou sa na oboch brehoch neveľkého potoka. Do dediny viedlo viacero ciest. Dve do KNM boli málo využívané a s mnohými výmoľmi. Najlepšia bola cesta do Rudiny. Cesta vedúca zo závozu v Neslušskej doline smerovala na poštovú hradskú. Pod dedinou pri potoku, sa nachádzala krovím zarastená bažinatá priekopa, tiež na lúkach pri ceste z KNM do Rudinskej. Tieto úseky boli najlepšie prechodné v zime, keď zamrzli.

Jednou z reforiem Márie Terézie a Jozefa II. bola tzv. tereziánska regulácia, a tak do obce prišla komisia zisťovať predurbársky stav dňa 25. augusta 1770. Na jej otázky odpovedal richtár Juraj Borák, prísažní a starší zástupcovia obce Martin Šidlo, Andrej Jakubek, Martin Horák, Andrej Bajánek a Juraj Šidlo. Z odpovedí obce sa dá zistiť, aké boli vtedajšie životné podmienky: v obci sa sial raž, žito a jačmeň, zem nebola veľmi úrodná. Orná pôda bola hlinitá, položená na vŕškoch a musel sa na ňu voziť hnoj. V Dubí neboli žiadne lúky okrem richtárskej. Obyvatelia chodili každú nedeľu predávať svoje veci na trh do Nového Mesta. V chotári nebol dostatok dreva na stavbu ani kúrenie. Pri domoch mali poddaní záhrady a na roliach v poli mali kapustné záhrady. Malý potok dokonca počas suchých období vyschol. Obyvatelia vykonávali furmanské roboty, vozili víno, jačmeň a pod. V blízkosti obce nebola žiadna fabrika, ktorá by poskytovala prácu. V Dubí nebýval kňaz ani učiteľ. Všetci obyvatelia boli poddaní Budatínskeho panstva a zemepána Jána Suňoga. Patrili pod rímsko-katolícku farnosť v KNM. Obec mala asi 120 obyvateľov a evidovala 24 hláv rodín. Rozloha obce bola dvestoštrnásť jutier a tristodeväť štvorcových siah. Tereziánska úprava práv a povinností poddaných však v skutočnosti často priniesla pre ľud sťaženejšie podmienky.

V roku 1850 žilo v obci 161 obyvateľov, v roku 1869 176 obyvateľov, v roku 1880 iba 99 a o desať rokov len 88. Úbytok obyvateľstva spôsobili nedostatok obživy a zlé životné podmienky. Obec zasiahli aj dve vlny epidémie cholery, prvá v roku 1831 a druhá v 1848. V priebehu mesiaca zomrelo v KNM 430 ľudí, denne pochovávali 8-10 ľudí.

Pozemková kniha z roku 1864 uvádza, že chotár Dubia mal 772 parciel a role v časti Ústredie, Hôrki a meske luki, Na lazi, Na haje, Na rieki, Pod háj, Za dubravu, Z paše.

Obecné predstavenstvo v 19. storočí tvoril richtár, boželníci a obecný notár. Obec používala nedátumovanú pečať s priemerom 25 mm, v obraze ktorej na hrubej stonke vyrastá zo zeme kvet, pravdepodobne slnečnica. Kolopis znie: SIGIL (LUM) PO (SSESSIONIS) DUBIE. Používala ju do zlúčenia s mestom. V erbe obce vraj boli znázornené husi. Dubie patrilo do územnej kompetencie žilinského slúžnovského okresu, neskôr po rozdelení do Slúžnovského úradu v KNM.

Obec sa zlúčila s mestom v roku 1898. Po veľkom požiari mesta v roku 1904 bola hladom postihnutá aj obec Dubie. Tak sa mnohí obyvatelia vybrali na Dolnú Zem. Najčastejšie používané priezvisko v Dubí je Šidlo a Bajánek.

V obci bol majer (dom č. 728), ktorý patril zemianskemu rodu Čelkovcov, ktorý mal v erbe sovu, za ktorou sú štyri hviezdy a vľavo mesiac. Takýto erb sa nachádza nad vstupom do budovy na ulici Belankého s. č. 9 a v Kaplnke Sedembolestnej Panny Márie v Mariánskom kostole.

Na cintoríne stála malá drevená márnica postavená v roku 1979, ktorá tiež slúžila na odkladanie náradia pre hrobára. Keďže jej vzhľad nespĺňal predstavy obyvateľov, rozhodli sa v roku 2001 obmurovať ju. Svoju myšlienku realizovali a vybudovali „Dom nádeje“. A preto, že budova niesla všetky atribúty kaplnky a ukrývala sošku Božieho srdca, dňa 16. septembra 2002 vysvätil kaplnku vtedajší kysuckonovomestský farár mons. Ján Šmelka. Do realizácie sa zapojili všetci obyvatelia Dubia. Tí, čo nemohli pomôcť fyzicky, prispeli na kaplnku finančne. Prispelo aj Mesto Kysucké Nové Mesto. Dekan ThLic Mazúch celebroval prvú svätú omšu pred kaplnkou 20. júna  2004 za účasti viac ako 100 veriacich. Kaplnku využívajú obyvatelia na ružencové pobožnosti. Ďalšia rekonštrukcia Kaplnky Božieho Srdca Ježišovho bola realizovaná v roku 2014, pribudlo prestrešenie, vežička so zvonom umieračikom darovaným Farským úradom sv. Jakuba v KNM. Vrch novej vežičky okrem kríža zdobia dubové lístky, ktoré symbolizujú názov obce.  Pri vstupe do kaplnky visí pekný drevený kríž. Ide o prácu ľudového rezbára Milana Backu a maliarky Ľubice Šustekovej, obaja sú z Dubia. Aj na túto obnovu prispeli najmä obyvatelia Dubia finančne alebo svojou dobrovoľnou prácou.

V Dubí je v centre zvonica. Spodná časť je murovaná, horná časť drevená. Postavená bola pravdepodobne v roku 1846, tento rok je uvedený na zvone. V roku 2013 prešla zvonica komplexnou rekonštrukciou, ktorú vykonali dobrovoľníci z Dubia a okolia.

Zdroj: KURUCÁROVÁ, Jana. Dubie. In Zborník Kysuckého múzea v Čadci 10/2006. 2006, s. 15 – 24.

STRAŇAN, Milan. Z márnice  - kaplnka. In Kysuce, 15.9. 2004, roč. 14, č. 37, s. 11

História miestnej časti Budatínska Lehota

Tento rok si pripomíname 585. výročie prvej písomnej zmienky o Budatínskej Lehote, ktorá pochádza z roku 1430 (Lehothka). Vďaka tomuto letopočtu ju môžeme zaradiť medzi najstaršie obce na Kysuciach. Aj keď prvá písomná zmienka nevypovedá priamo o roku vzniku obce (pri prvej písomnej zmienke sú až na malé výnimky obce už určitú dobu fungujúcimi urbanistickými celkami), v tomto smere sa Budatínska Lehota radí napríklad pred Povinu (1438), Ochodnicu (1580) alebo všetky obce okresu Čadca s výnimkou Krásna nad Kysucou (1325). Budatínska Lehota sa počas stredoveku označovala ako Lehota, v roku 1476 ako Lhota, 1479 ako Lhotka a 1508 ako Lehotka. Keďže dedín s názvom Lehota bolo v minulosti mnoho, už do 18. storočia pribúda Lehote rozlíšenie. Napr. Lehotha Budethin v roku 1770, Budetínska Lhota (1808), Budatinlehota (1863), Újhely-szabadi (1907-1918) či Budatín Lehôta (1919) a od roku 1927 Budatínska Lehota. Táto Lehota dostala rozlíšenie podľa príslušnosti k Budatínskemu panstvu.

V minulosti sa obyvateľstvo zaoberalo poľnohospodárstvom, ťažbou dreva a podomovým obchodom, podobne ako obyvatelia celého regiónu. Z dobových záznamov sa dozvedáme, že obec mala v roku 1598 10 domov, v roku 1784 281 obyvateľov v 48 rodinách. V roku 1850 bol  počet obyvateľov - katolíkov 240. K Budatínskej Lehote sa viaže i významná zemianska rodina Čelkovcov, ktorá má kryptu v kaplnke Mariánskeho kostola v Kysuckom Novom Meste. Priezvisko Čelko nájdeme v obci dodnes.

Začiatok 20. storočia sa začal pre obec pohromou, keď pri veľkom požiari v Kysuckom Novom Meste 16. a 17. augusta 1904 sa plamene preniesli ponad Kysucu na drevenice, z ktorých zhoreli tri. V nasledujúcich rokoch sa uskutočnili sčítania obyvateľstva, z ktorých sa dozvedáme, že Budatínska Lehota mala v roku 1910 437 obyvateľov, v roku 1930 - 558 a v roku 1940 - 596. Počas vojnových rokov, podobne ako celé Slovensko zažila i Budatínska Lehota nevídanú konjunktúru. V priebehu necelého roka 1942 sa postavila budova Rímsko-katolíckej ľudovej školy. Občania netrpeli nedostatkom, nakoľko Slovensko nebolo priamo postihnuté vojnovými udalosťami. Mnohí si privyrobili na prácach v Nemecku. Táto situácia sa však ku koncu 2. svetovej vojny zhoršovala, podobne ako v celej Slovenskej republike. V povojnových rokoch boli v obci najmä v „akcii Z“ vybudované kultúrny dom i dom smútku na miestnom cintoríne. V roku 1973 zanikla Budatínska Lehota ako samostatná obec a spolu s Radoľou a Oškerdou sa pričlenili ku Kysuckému Novému Mestu ako jeho mestské časti. V roku 1994 (27. októbra) bola daná do užívania lavička ponad Kysucu, ktorá spája obec s Kysuckým Novým Mestom. V roku 2006 bol v heraldickom registri SR zaregistrovaný erb i vlajka Budatínskej Lehoty, časti Kysuckého Nového Mesta. Autori Ladislav Vrtel a Tomáš Brúder zvolili nevšednú štylizáciu troch neskutočných kvetov presne podľa obecného pečatidla z roku 1784. Blazón (slovný opis erbu) je: V striebornom štíte vpravo zo zelenej oblej pažite vyrastajúce na spoločnej zelenej listnatej stopke tri červené rozdielne kvety - vpravo ľaliovitý, uprostred tulipánovitý, vľavo zlatostredý šesťlupeňový. Budatínska Lehota nemala a nemá svoj svätostánok, obyvatelia to majú blízko do Kysuckého Nového Mesta do ktorého farnosti obec patrila i patrí (dnes konkrétne farnosť Panny Márie). Napriek tomu obyvateľom účasť na náboženskom živote nebola ukradnutá. Svedčia o tom finančné dary z rôznych zbierok, keď napríklad prispeli sumou 6.015 korún na opravu „Mariánskeho“ kostola (zbierka sa začala v 27. februára 1937, oprava bola ukončená v auguste 1940), čo bolo Po KNM a Povine najviac zo všetkých obcí farnosti. V minulosti pôsobili v Budatínskej Lehote viaceré organizácie, napríklad dnes už zaniknutý futbalový oddiel, ktorý hrával svoje zápasy na ľavom brehu Kysuce. Rovnako sú nečinní aj dobrovoľní hasiči. Aktívna je Základná organizácia Únie žien Slovenska, ktorú založila pani Alžbeta Kalužníková, v súčasnosti ju vedie Elena Holienčíková. Pani Holienčíková stojí i v čele Občianskeho výboru, ktorý má za úlohu  problémy v miestnej časti vyhodnotiť, prerokovať a prostredníctvom poslancov predkladať prípadné riešenie Mestskému zastupiteľstvu v KNM. Aj kultúra má v Budatínskej Lehote svoje miesto. Pôsobí tu folklórny súbor Lehoťanka a zástupcovia miestnej časti sa pravidelne zúčastňujú stretnutia Lehôt a Lhot z celého bývalého Československa.

Pri prechádzke Budatínskou Lehotou sa môžeme pristaviť pri niekoľkých zaujímavostiach či pamätihodnostiach. Hneď pri vstupe do obce stojí kamenný kríž z roku 1910, ktorý postavili miestni obyvatelia s pomocou rodákov žijúcich v Amerike. Ako bolo spomenuté, na miestnom cintoríne je postavený dom smútku, ktorý je v súčasnosti rekonštruovaný a rozšírený. Na miestnom cintoríne vpravo od vstupu sa nachádza hrob s liatinovým krížom, pochádzajúcim z konca 19. storočia. Takýchto krížov je dnes už vidieť málo, tento patrí príslušníkom rodu Adamuškovcov, z ktorého pochádzal i starosta obce Štefan Adamuško, ktorý v jej čele stál už pred rokom 1927 až do roku 1930, keď sa vzdal úradu. Na cintoríne sa nachádza i ďalší murovaný kríž medzi dvoma lipami, podobný tomu, ktorý stojí pri vstupe do Budatínskej Lehoty a dal ho postaviť spomínaný starosta Adamuško. Poniže cintorínu je rázcestie, ak na ňom odbočíme doľava, po malej chvíli dôjdeme k zvonici. Spodná časť je murovaná, horná drevená, pokrytá plechom. Na lokalite „Skala“ je od roku 2009 umiestnený dvojkríž ako symbol zvrchovanosti Slovenskej republiky. Je umiestnený tak, aby tvoril dominantu pri pohľade z Kysuckého Nového Mesta na krajinu na ľavom brehu Kysuce. Samotná obývaná časť Budatínskej Lehoty je iba zlomkom jej katastrálneho územia. Pod Stenami sa nachádza osada Rieka, v ktorej mali v minulosti „Hľocania“ (v miestnom dialekte obyvatelia Lehoty – Lehoťania) svoje „koľvarky“, čo boli hospodárske stavby, ktoré slúžili na ustajnenie dobytka pasúceho sa na horských lúkach ale i na prechodné ubytovanie pastierov. Počas SNP a po prieniku nemeckých vojsk od Čadce tu domáci hľadali ochranu, nakoľko sa niesli chýry, že Nemci vraždia obyvateľstvo a zdravých mužov deportujú do „Ríše“ na nútené práce. Druhýkrát v krátkej dobe sa tu obyvateľstvo skrývalo pri prechode frontu počas oslobodzovania na jar 1945. Dnes je v tejto lokalite chatová osada, ktorá slúži najmä na rekreačné účely. Zo starých „koľvarkov“ už, až na zopár chátrajúcich kamenných základov nezostalo nič. Prírodnou zaujímavosťou je až donedávna výdatný studničný prameň s vodou nepreskúmaného zloženia, avšak, podľa „vyzrážanín“ červenej farby, s vysokým obsahom železa (Fe). Prameň v súčasnosti stráca svoju výdatnosť, podľa autorovho laického názoru to bude zapríčinené vysadením mladých ihličnanov v tesnej blízkosti prameňa. Úbytok vody by mohol mať súvis s mohutnením koreňového systému.

Na záver mi zostáva popriať obyvateľom jubilujúcej Budatínskej Lehoty mnoho úspechov pri budovaní a zveľaďovaní dedičstva, zanechanom ich predkami, aby ho i oni mohli dôstojne odovzdať ďalším generáciám.

 

Mário Janík

História miestnej časti Oškerda

Prvá písomná zmienka o Oškerde pochádza až z roku 1438, ale obec vznikla pravdepodobne niekedy v prvej polovici 14. storočia na základe žilinského práva. Dokazuje to ojedinelo zachovaná pôvodná forma názvu Oskerdinalihota - Oškerdova lehota z roku 1439. Dediny s výrazom lehota v názve vznikali na území Slovenska v období prvej polovice 14. storočia. Názov bol odvodený od osobného mena lokátora Oškrda, ktorý mohol byť žilinským mešťanom. Oškrda tiež znamená v slovenských nárečiach nástroj na tesanie či v prenesenom význame nepekný, nevzhľadný človek. Priezvisko či prímeno richtára tejto obce mohlo byť motivované nepríjemnou prísnou povahou. 

Oškerda sa v písomnostiach postupne uvádza ako Oskerda v roku 1438 (tiež 1700, 1863), Oskerdinalihota (1439), Osskeda v roku 1483, Osskrda (1520, 1580, 1618), Osskerda (1638), Oschkerka v 1786, Ókert v rokoch 1907-1918 a Oškerda od roku 1919 až dodnes. 

V roku 1973 bola Oškerda pričlenená ako miestna časť mestu Kysucké Nové Mesto.